Nech pochopia bohatí

Autor: Marek Maďarič | 18.11.2011 o 10:14 | Karma článku: 12,28 | Prečítané:  12941x

  Priznám sa, v prvom okamihu ma veľmi potešilo, keď sa pred časom najbohatší ľudia sveta v USA a v západnej Európe začali sami hlásiť k tomu, že chcú prispieť k riešeniu krízy vyššími daňami alebo zavedením zvláštnej dane. Na druhej strane ma neprekvapilo, keď slovenskí boháči túto výzvu odignorovali, ba niektorí predstavitelia našich veľkopodnikateľov otvorene vyhlásili, že by to bolo škodlivé.      

 

Už nehovoriac o našich vládnych politických stranách, ktoré dnes nevedia zostaviť štátny rozpočet a konsolidovať podľa plánu verejné financie, no legitímne zvyšovanie príjmov cez progresívne dane sú pre nich nedotknuteľné tabu. A možno aj preto som bol po vyhlásení jedného z najbohatších ľudí amerického miliardára Warrena Buffetta v pokušení vysloviť vetu: Áno, nech platia bohatí. Keď som však hlbšie rozmýšľal nad ochotou najbohatších ľudí zaplatiť o niečo viac než doteraz, nemohol som sa ubrániť predstave, že sa pod tlakom snažia získať akýsi mediálny a verejný odpustok. A akokoľvek môže veta, nech platia bohatí, znieť ľúbivo, uvedomil som si zradnosť takého jednostranného apelu, dokonca jeho škodlivosť. Je to totiž nielen zjednodušenie problémov našej konzumnej spoločnosti, ktorá sa ocitla v hlbokej kríze. Je to aj hľadanie nepriateľa alebo ak chcete, aj hádzanie kolektívnej viny na všetkých bohatých ľudí. A taký pohľad nikdy nemôže viesť k dobrému riešeniu.

Vášne, strach a hnev ľudí sú dnes už aj bez toho dostatočne veľké. Aby bolo jasné, som zástancom progresívnych daní, čiže zjednodušene povedané toho, aby lepšie zarábajúci prispievali väčším pomerom. A oporou mi nie je len holý fakt, že väčšina ekonomík v EÚ má zavedenú určitú formu progresívnej dane, ale najmä to, že štáty s najvyšším daňovým zaťažením ako sú Švédsko či Dánsko dosahujú dlhodobo vynikajúce výsledky v konkurencieschopnosti a technologickej úrovni a aj v oblasti ľudského rozvoja. U nás sa však neustále udržiava mýtus, že našu konkurencieschopnosť a rast zaručuje rovná daň. Najmä pravica tvrdí, že rovná daň dokáže priam vytvárať pracovné miesta a odvoláva sa na nedávnu minulosť. Ak však niečo pomohlo v určitom čase znižovať nezamestnanosť a zvyšovať výkon ekonomiky, boli to predovšetkým veľké zahraničné investície, ktoré k nám prišli z dvoch základných dôvodov: pretože sme sa stali členmi EÚ a súčasne sme mali výhodu lacnej pracovnej sily. Navyše dnes, v čase krízy a hľadania ciest ako zvýšiť príjmy štátu, tak aby sme mohli aj konsolidovať financie a mať aj prostriedky na ďalší rozvoj, sa trvanie na rovnej dani, stáva brzdou našej ekonomiky a v konečnom dôsledku aj životnej úrovne. Ak dnes teda zaznievajú, najmä zo sveta, výzvy bohatých, že chcú platiť viac a to by znamenalo v našom prípade dotknúť sa posvätnej rovnej dane, mali by sme dospieť k takejto zmene cez pochopenie a cez prijatie filozofie kooperujúcej, súdržnej a solidárnej spoločnosti, v ktorej je progresívne prispievanie samozrejmé a nie je zdôvodnené ani hľadaním nepriateľa ani odpustkom.

Hľadanie vinníkov a nátlak na nich môže byť krátkodobo politicky výhodné a účinné, no som hlboko presvedčený, že pre spoločnosť je lepšou cestou pochopenie vzájomnej výhodnosti solidárneho daňového systému, v ktorom platia dane väčším dielom tí, ktorí majú viac a často naozaj svojou zásluhou, šikovnosťou a poctivou prácou. Pretože prispejú veľkou mierou na rozvoj, stabilitu a sociálny zmier v tej spoločnosti, ktorej sú súčasťou. Prispejú teda aj na svoj lepší život, pokiaľ ho nechcú prežiť len za múrmi svojich vilových štvrtí. Východiskom z krízy a cestou k lepšie fungujúcej a prosperujúcej spoločnosti je teda pochopenie nutnosti pomáhať si a nie obviňovanie sa, že jedni chcú chrániť chamtivých boháčov a druhí chcú úspešných ľudí trestať vyššími daňami. Skutočným trestom pre nás všetkých je totiž armáda nezamestnaných, zlé školstvo, krachujúce zdravotníctvo, pracujúca chudoba, rastúca chorobnosť aj zločinnosť a nefungujúci štát.

Skúsme to pochopiť a dohodnime sa na rozumnej miere daňovej progresivity, na tom, že bohatí majú v rozumnej miere prispievať viac, lebo napokon aj oni na tom získajú. Tým najväčším ziskom je totiž spoločnosť, kde aj podpriemerne zarábajúci môže žiť dôstojne a boháč sa nebojí chodiť po ulici.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?