Musíme si pomáhať

Autor: Marek Maďarič | 9.1.2012 o 16:04 (upravené 9.1.2012 o 16:12) | Karma článku: 10.94 | Prečítané  21115-krát

       Kým slovom roka je kríza, pocitom roka bude najskôr nespokojnosť. Nečudo, že o ničom inom sa toľko nešpekuluje a nediskutuje ako o receptoch na prekonanie krízy, ako naštartovať ekonomiku a ako tým pádom vrátiť ľuďom spokojnosť. Vedie však cesta k spokojnosti len cez rast ekonomiky a životnej úrovne?

      Nedávno som v knihe Malcolma Gladwella čítal nasledovný príbeh. Koncom 19. storočia sa z chudobného juhotalianskeho mestečka Roseto Valfortore vysťahovali miestni obyvatelia do Spojených štátov. V Pensylvánii založili v priebehu desaťročí nové mestečko s rovnakým názvom. A nikto by si ich nevšimol, nebyť istého doktora Wolfa. Ten sa náhodou pri rozhovore s miestnym lekárom dozvedel, že Roseťania sa vyznačujú neuveriteľným zdravím. Vôbec netrpeli chorobami srdca, hoci v susedných mestečkách bolo týchto ochorená veľa. Začal to skúmať. Urobil krvné testy, nič zvláštne nezistil. Pritom však vypozoroval iné udivujúce javy. Roseťania nepoznali samovraždy, alkoholizmus, drogovú závislosť a mali v mestečku veľmi nízku zločinnosť.

      Ďalej hľadal príčinu ich výnimočného zdravia v stravovaní a životospráve. No obyvatelia Roseta nemali zvláštne stravovacie návyky, ani nešportovali, dokonca boli mnohí tuhí fajčiari a aj obézni. Ďalšou možnosťou mohli byť gény. A tak vypátral ich príbuzných žijúcich v iných kútoch USA. Týmto príbuzným sa však srdcovocievne ochorenia nevyhýbali. Takže to nebolo ani v génoch. Zostávalo už len nejaké zvláštne ekologické hľadisko danej lokality. No ani tu nič mimoriadne nezistil, nemali čistejšiu vodu, vzduch, či zem. Napokon si však predsa len všimol niečo výnimočné. Za tú dobu, čo ich doktor Wolf skúmal, spoznal dobre spôsob ich života. Roseťania žili v neobvykle súdržnom spoločenstve. Stále medzi sebou hovorili talianskym dialektom.  V rodinách žili pod jednou strechou tri generácie a veľkej úcte sa tešili starí ľudia. Spolu sa stravovali a navzájom sa navštevovali. Mali veľký počet rôznych spolkov a nikto sa nad nikoho nepovyšoval na základe majetkových rozdielov.

     A práve v tomto tradičnom, kolektívnom spôsobe života tkvelo ich tajomstvo. Jednoducho Roseťania si zachovali aj v 20. storočí životnú kultúru z juhu Talianska, ktorá ich izolovala od tlakov moderného sveta. Vďaka tomu sa tešili pevnému zdraviu. Stačila obyčajná ľudská súdržnosť, medzigeneračná solidarita, vzájomný rešpekt a rovnosť. A neprinášalo im to len fyzické zdravie, ale aj spokojnosť. Považujem to za veľmi poučný príbeh pre každého, kto sa snaží nájsť odpoveď na otázku, čo je potrebné k tomu, aby sa človek cítil v živote dobre a kto hľadá recept na prekonanie krízy. Pretože moderná doba vyzdvihuje v prvom rade ako základ spokojnosti materiálny a individuálny úspech. A aj sa za nimi ako besní ženieme. No paradoxom je, že čím viac máme, tým sme nespokojnejší. Klasik by povedal,  že máme všetko, ale to je všetko, čo máme. Nie náhodou je súčasťou nášho sveta nespokojnosti a frustrácie velebenie individualizmu, ideológia, že každý sa má starať sám o seba a že svet patrí silnejším a všetci slabší, vrátane starých ľudí, sú skôr na príťaž a azda by ani nemali mať volebné právo (spomeňte si na českú kampaň „Přemluv bábu“). Pritom teoreticky všetci dobre vieme, čo je v živote naozaj dôležité a hodnotné.

      Je to zdravie, rodina, priatelia, záľuby a pocit, že sme niekomu potrební a niekto nás rešpektuje. No napriek tomu žijeme tak, že práve na to, čo považujeme za dôležité, nemáme čas. A preto si o to viac cením ľudí, ktorí majú schopnosť nielen teoreticky odlíšiť dôležité od menej dôležitého, ale dokážu sa týmto dôležitým veciam aj venovať. Zvlášť potreba byť prospešným pre ostatných môže byť trvalým základom našej spokojnosti. Sú to naozaj vzácni ľudia, ktorí dokázali niekomu druhému nezištne pomôcť. Ak vás takéto príbehy zaujímajú, niekoľko ich nájdete na stránke Musíme si pomáhať. Takéto činy a postoj k životu by sme mali vyzdvihovať. A považujem to aj za recept na hospodársku a finančnú krízu. Aby bolo jasné, nie som idealista, ktorý by popieral, že k spokojnému životu je potrebné aj určité materiálne zabezpečenie, ktoré zodpovedá povedzme strednej životnej úrovni. To iste. Ale v rovnakej miere je to aj nesebecký prístup k životu, pomoc slabším, spolupráca, súdržnosť, jednoducho povedané – žiť nielen pre seba, ale robiť veci aj pre druhých a s druhými. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Cez Slovensko prúdia desiatky tankov a ďalších zbraní. Pozrite sa akých

Údaje OSN konečne odhalili informácie o vývoze zbraní, ktoré slovenská vláda nezverejňuje.

EKONOMIKA

Letisko ukázalo exkluzívny terminál. Pozrite sa ako vyzerá

Cez nový terminál už prešla britská premiérka Theresa Mayová, či futbalista Martin Škrteľ.


Už ste čítali?