Kráľ Kreón dal Antigonu zabiť, hoci ju mal rád, hoci vedel, že jej odsúdenie je kruté. Ako vládca uprednostnil zákon a povinnosť kráľa zabezpečiť v štáte poriadok nad osobnými citmi a vzťahmi. Malo to zmysel? Mal pravdu on? Máme sa postaviť na stranu Antigony, ktorá sa zdá byť mravne vyššie ako Kreón alebo na stranu Kreónta, ktorý konal podľa zákona a s myšlienkou na udržanie poriadku v štáte?
Možno sa zle pýtam. Pravdu, svoju pravdu, mali všetci zúčastnení. Schodnou cestou teda nie je otázka, kto konal správne. Mali by sme sa skôr pýtať, z akých dôvodov konkrétny človek koná. Na takto položenú otázku azda dokážeme odpovedať. A potom dokážeme pochopiť aj konanie Antigony a zároveň aj konanie Kreónta. Súčasne vidíme, ako sa ich subjektívne pravdy zrážajú a ako sa navzájom popierajú. Alebo dopĺňajú? Každopádne, pochopiť konkrétne konanie jednotlivcov znamená vo všeobecnosti pochopiť, že niet univerzálnej pravdy ani spravodlivosti.
To je samozrejme len jedna rovina uvažovania o Antigone, dajme tomu existenciálna. No možné je aj vnímanie tejto tragickej hry na úrovni spoločenského a politického problému. Z tohto uhla pohľadu Kreón reprezentuje záujmy štátu, ktorého zákony sú nadradené nad individuálne či rodinné právo Antigony. Zrejme od vzniku civilizácie, ktorej prejavom je aj organizovanie ľudí do spoločenstva prostredníctvom delegovania moci a zákonov, prichádza moc štátu do konfliktu s morálkou jednotlivca. A v tomto spore väčšinou vyššia moc vyhráva, aj za cenu ľudských obetí a smútku vládcov, ktorí násilie musia uskutočniť.
Pre Antigonu je povinnosť voči bratovi viac než zákony štátu. To je jej pravda a morálka. Ale svoju pravdu má aj kráľ Kreón, lebo je zodpovedný za poriadok v štáte. Preto musí za porušenie zákona prísne potrestať svoju milovanú nevestu. Ľudstvo sa totiž kedysi dávno rozhodlo, že záujmy celku sú viac ako jednotlivec, hoci spoločnosť často sympatizuje práve s takýmto protivládnym vzbúrencom. To je tiež paradox. Dav kričí ukrižuj a mučeník s jeho súhlasom prichádza o život. No po smrti nemá jeho obeť núdzu o obdivovateľov a nasledovníkov. Ale tak to už chodí, že kto sa neústupne drží svojej pravdy, obvykle si tým zamiesi cesto na trpký chlieb tragédie. Niekedy hrdinskej, niekedy zbytočne hrdinskej a niekedy úplne zbytočnej.
Demokracia však dáva možnosť aj inému žánru. Nazvime ho konsenzus. Možno nie je taký pútavý ako tragédia. Možno je nudný a niekedy pripomína frašku. A každú zo zúčastnených strán jeho dosiahnutie niečo stojí. Každá strana stratí niečo zo svojej integrity. Občas aj tvár. Avšak za cenu toho, aby sa dosiahol zmier a spoločne akceptovaný postup, to stojí. Nikto nie je úplne spokojný, no všetci prežijú. Spoločenský konsenzus je vždy lepší ako dospieť k rozhodnutiu z pozície moci a druhú stranu úplne znegovať. Pátos tregédie je síce očistný, no v dnešnej zložitej sociálno-ekonomickej situácii dávam prednosť pachuti kompromisu. Obdivujem postoj Antigony, chápem aj Kreónta, no v praktickom živote som za konsenzus.
