Slovenská republika je rozlohou a počtom obyvateľov veľmi malý štát. Naša ekonomika nie je významná ani v európskom kontexte. Armádu, ak sa dá o nej hovoriť, máme slabú. Nemáme more ako Chorváti, nemáme nerastné zdroje ako Nóri a nie sme ani bezpečným úložiskom zlata ako Švajčiarsko. Južnú hranicu nášho štátu máme len politicky vytýčenú. Nemáme žiadnu významnú loby v zahraničí. Schopnosť našich politických elít spravovať štát – od radového úradníka až po členov vlády bude ešte dosť dlho zaostávať za národmi s dlhou tradíciou štátnosti (aj o tom je mimochodom toľko zosmiešňovaná intelektuálna bezpečnosť štátu).
Jednoducho sme nesamozrejmý štát. Pred 20 rokmi sme vznikli, no nemuseli sme. A o 20 rokov tu nemusíme byť, no môžeme. A máme aj historickú skúsenosť, ktorá nám ukazuje, čo sú predpoklady a podmienky nášho pretrvania, respektíve, čo je takmer istou zárukou nášho zániku. Máme historickú skúsenosť neexistencie vlastného štátu, ktorá viedla v priebehu 18. a 19. storočia takmer k asimilácii Slovákov. Pamätáme si, že aj Československo, čiže väčší štát, sa stalo rýchlou obeťou napätia a vojnového konfliktu v Európe. A opačne, aktuálne prežívame pozitívnu skúsenosť, že pre malý štát ako je Slovenská republika je najprajnejším obdobím a prostredím európska integrácia, ktorá zabezpečuje v Európe mier, stabilitu a pravidlá spolupráce.
Existencia Európskej únie, jej pretrvanie a naše členstvo v nej je pre Slovensko otázkou prežitia a rozvoja. A to aj napriek tomu, že sa nám nepáčia určité byrokratické a centralistické maniere Bruselu alebo fakt že úplná rovnosť všetkých členských štátov je často len formálna a rozhodujúce slovo majú veľké európske štáty. A to isté sa týka aj trvalého eurovalu, ku ktorému môžeme mať „účtovnícke“ výhrady a môžeme mať o ňom aj oprávnené ekonomické pochybnosti. No súčasne, náš súhlas s eurovalom je našim potvrdením, že chceme, aby sa Európska únia nerozpadla a že chceme byť členom jej elitného klubu – eurozóny. Inými slovami, kto chápe euroval len ekonomicky, uniká mu jeho ďaleko väčší význam a osobitne pre malé nesamozrejmé štáty Európskej únie ako je Slovensko.
Hoci sa o kríze a možnom rozpade eurozóny hovorí a píše každý deň, mám pocit, že málokto si uvedomuje, že zásadné politické zmeny už nastali a dejú sa nám pred očami. Z pozície Slovenska sa dnes odohráva zápas o našu reálnu konvergenciu, priblíženie sa k vyspelým európskym štátom alebo o stratu všetkého, čo sme doteraz dosiahli. Môžeme si samozrejme tento zápas tvrdo odpracovať a zaplatiť v rámci Európskej únie a eurozóny (možno časom aj Spojených štátov európskych). No nevyhnutnou podmienkou toho je aj naša účasť v eurovale, akokoľvek by sa nám to mohlo zdať v tejto chvíli nespravodlivé a bolestivé.
Alebo nastane druhá možnosť, že sa Slovensko dostane mimo, že ostaneme chudobní alebo časom ani nebudeme. Potom na štátnu suverenitu, či úplnú, či obmedzenú, budeme môcť už len „hrdinsky“ spomínať a hájiť sa, že nebolo o čo stáť, lebo sa to „účtovnícky“ neoplatilo. Zatiaľ, našťastie, väčšina politických strán na Slovensku koná tak, akoby chápala, čo je našim strategickým záujmom. No treba o tom takto otvorene a poctivo hovoriť aj s občanmi. O to viac, ak je na scéne malá, no hlučná strana SaS, ktorá z dôvodov boja o svoje holé prežitie, svojho historického bezvedomia a politického amatérstva je schopná akéhokoľvek samovražedného a samoľúbeho populizmu.