reklama

Na prahu katastrofy?

Traja jazdci zbesilo cválajú nočnou tmou bičovanou hustým dažďom. Z diaľky už nepočuť krik a streľbu. Už budú pri rieke. Možno sa zachráni. Musí sa zachrániť. Veď je predsa kráľ, z božej vôle. Kráľ uhorský aj český.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (22)

Ale čo potom, čo ďalej? Pochopia už konečne všetci tí chamtiví, podlí krikľúni, všetci tí vznešení páni, že im hrozí záhuba?

Dnes vidí, že všetko by robil inak. Áno, v tejto nočnej tme, keď potupne uteká z boja, vidí všetko o veľa jasnejšie. Môže on za to, že mu otec zanechal dve rozvrátené a zadĺžené kráľovstvá? Môže on za to, že pyšná uhorská šľachta myslí len na seba? Do pekla s takým snemom, ktorý sa uzniesol, že bojovať príliš nebude! Mal byť na nich tvrdý! Ale ako mohol byť? Veď sa mu do očí smiali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Možno je to tým, že je taký mladý. Ale koľko už toho prežil. Narodil sa do sveta jednej katolíckej Európy. A dnes sa všade šíri luteránske kacírstvo, sedliaci sa búria, Habsburgovci bojujú s Francúzmi. A Turek...Ó, bože, ten potupný list, čo mu napísal sultán Sulejman... Ja ti toto oznamujem – a ty ma počúvaj! Ja sultán, najvznešenejší syn Muhammadov, chcem tvoje vojsko biť a zničiť.

A čo oni na to, spupní magnáti? Že aby mu pomohol pápež a jeho príbuzní... A za chrbtom mu už kuli zradu. Ján Zápoľský, ten had, nechal ho v tom... A ostatní? Huckali ho. Palatín ho presvedčil, aby osobne prišiel na bojisko, že vraj, keď ho vojaci uvidia, dodá im to odvahu a zvíťazia... Ale akí vojaci? Boli to len narýchlo zverbovaní študenti, tovariši, chudoba...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Veď táto krajina nemá žiadne vojsko. A pevnosti, čo vybudovali dedovia, sú schátrané, zanedbané... Aj nebesá sú proti nemu, k lejaku sa pridali krúpy a bičujú ho. Je to trest boží... Ale ešte je nádej, už sú pri rieke. Tadeto výsosť, kričia naňho dvaja poslední verní. Ako to vedia, že práve tu je brod? Voda hrozivo hučí. Ako to vedia, veď on nevidí nič, len počuje hukot vody. Ale všetko je lepšie ako moháčske močariská. Tak hor sa! Popchne koňa. Možno sa už mal zbaviť tej ťažkej zbroje. Pritiahne uzdu, povolí, kôň sa vzopne a padá, prepadáva sa do mútnej vody... všetko padá a on tiež, voda, voda...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na čo posledné si asi pomyslel, nešťastný, dvadsaťročný Ľudovít II. Jagelovský, kým sa biedne utopil v rozvodnenej rieke? Azda na to, že všetko by robil inak a že túto bitku prehral dávno, dávno predtým...

Zahynul pri úteku z moháčskeho bojiska 29. augusta 1526. Celú noc ešte Turci čakali na príchod skutočného uhorského vojska, lebo neverili, že Európa proti nim postavila len takú biednu armádu. Ale žiadneho iného vojska nebolo.

A potom Turci takmer bez odporu vstúpili do uhorského vnútrozemia a všetko sa zmenilo. Kráľovstvo sa rozpadlo, najmocnejší uhorský magnát Ján Zápoľský sa stal sultánovým vazalom a nastalo dlhotrvajúce pustošenie krajiny, rabovanie, zabíjanie...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Situácia v Uhorsku pred osudnou bitkou pri Moháči v mnohom pripomína dnešnú situáciu v Európe. Ignorujeme hrozby. Máme slabé centrálne vlády. Všemocná Európska komisia nie je schopná konať. Skutočnú moc majú v rukách súčasní magnáti – globálne korporácie, finančné skupiny, ktoré kašlú na bezpečnosť Európy, ich biznis je prvoradý. A Európska únia, tá sa navonok tvári jednotne. Ale už je tu brexit, už je tu terorizmus, už sú tu armády frustrovaných nezamestnaných a už sú tu vodcovia, radikáli, ktorí ponúkajú jednoduché recepty. Taká je dnes Európska únia, vnútorne slabá, často rozhádaná a neschopná brániť svoje hranice, ktoré sú denne atakované...

Tvoja ríša sa podobá stajni. Kniežatá a tvojich vojakov ako tučné voly chcem dostať pod svoje jarmo, napísal pred takmer päťsto rokmi sebavedome sultán kresťanskému kráľovi. Aj dnes zaznievajú smerom k Európe výhražné slová: Ak únia nezrealizuje svoje záväzky, tak Turecko nebude plniť literu dohody. Inými slovami, ak nezaplatíte, ak sa nevykúpite, pustím na vás trojmiliónovú armádu utečencov, odkazuje nám turecký prezident Erdogan.

Lenže tu nejde len o utečeneckú krízu okorenenú džihádom a o naše vzťahy s Tureckom (a už vôbec nie o pripodobnenie osmanskej ríše k súčasnému Turecku). To by bola veľmi lacná a krívajúca paralela. Ide o celkovú, trestuhodnú nepripravenosť Európy čeliť akejkoľvek kríze alebo hrozbe – finančnej, gréckej, utečeneckej až po terorizmus. Vládne tu rovnaká slepota, chamtivosť, nejednotnosť a ignorovanie reality ako pred 490 rokmi. A ako riešenia sa ľuďom ponúkajú potupné pokusy vykúpiť sa, dlhy prekryť ďalšími dlhmi, pozývať utečencov a presviedčať samých seba, že ich vlastne potrebujeme. A ešte sa pritom utešujeme, že to zvládneme. Lenže Európu nikto neochráni, keď nastane osudná chvíľa. Prsty si za nás nebude páliť ani Američan, ani Rus. Európa je odkázaná len sama na seba.

A preto: Nespoliehajme sa na druhých. Bezpečnosť a pokoj sa nedajú zaplatiť ako nájomné. Chráňme si hranicu, sami a poriadne. Netvárme sa, že nás spasia univerzálne hodnoty. Dajme viac právomocí suverénnym národným vládam. A stavajme na našich reálnych záujmoch. Ak už nie je neskoro. A v takom prípade nám už zostáva len veriť, že po každom Moháči raz príde hrdina Ján Sobieski a zachráni nás. Lenže história sa nikdy neopakuje doslovne.

Marek Maďarič

Marek Maďarič

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Minister kultúry SR, podpredseda strany SMER-SD Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu